Kalendár článkov

august 2022
Po Ut St Št Pi So Ne
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031  

Kategórie

Dr. Andrew Wakefield o MMR a autizme

Dobrý deň, ja som Dr. Mercola a dnes som tu s Dr. Andrewom Wakefieldom. Sme poctení a radi, že ho tu máme. Budeme sa rozprávať o niekoľkých zaujímavých témach, ktoré súvisia predovšetkým s očkovaním. Za posledných 20 až 30 rokov využívanie vakcín postupne rástlo a ďalšie sa stále pripravujú. Hlavnou otázkou samozrejme ostáva predovšetkým, aké sú vakcíny účinné a najmä: nakoľko sú bezpečné? Jedným z najpoprednejších vedcov, ktorý odpovedá na otázky súvisiace s bezpečnosťou a vedľajšími účinkami vakcín je Dr. Wakefield. Budeme rozoberať niektoré štúdie, ktoré urobil.

Je skutočným priekopníkom a pravdepodobne aj najvýznamnejším výskumníkom v tejto oblasti, preto sme skutočne nadšení, že ho tu máme. Pri vakcínach ide doslova o multi-miliardový proces. Nakoľko klesá množstvo patentovaných liečiv, cieľom farmaceutických spoločností je nárast užívania vakcín. To je skutočne hlavnou časťou ich úlohy a vynakladajú obrovské úsilie na diskreditáciu každého, predovšetkým popredného výskumníka, kto sa pokúša spochybniť výhody, predpokladané výhody vakcín.

 

Kým začneme, myslím, že najdôležitejšie… pretože mnoho ľudí možno nevie, kto ste, keby ste mohli začať tým, že spomeniete vaše akademické vzdelanie.

Dr. Andrew Wakefield (ďalej DW): Samozrejme. Aj ja som veľmi rád, že som tu, Joe. Som lekár. Vyštudoval som v Londýne, v nemocnici Saint Mary‘s, doktorát som získal v roku 1981. Začal som sa venovať chirurgii, stal som sa chirurgom tráviacej sústavy so záujmom o výskum a transplantácie tenkého čreva.

Dr. Joseph Mercola (ďalej DM): Ako dlho ste tam pracoval?

DW: Okolo osem rokov; osem-deväť rokov.

DM: To bolo potom, ako ste promovali na medicíne, ktorá trvá štyri roky po college? (college je v USA univerzitná prípravka, alebo univerzita, vo Veľkej Británii stredná škola – pozn. prekl.)

DW: Správne. Vlastne v Británii sa ide priamo na medicínu. V Británii sa medicína študuje päť rokov. V USA idete najskôr na college, a potom idete na medicínu. Nás teda hodia hneď na začiatku do hlbokej vody.

DM: Je to trochu rozdielne. A vaša prax prebiehala – pretože veľa našich poslucháčov bude určite z USA – v jednej z najpoprednejších nemocníc v Európe. Je to tak?

DW: Áno, je časťou Londýnskej univerzity, ktorá má najväčšiu lekársku fakultu v Európe. Potom som šiel do Kanady na štipendium študovať transplantácie tenkého čreva. Šiel som do vedúceho svetového pracoviska, ktoré bolo v tej dobe v Toronte.

Urobili sme niekoľko objavov, pozorovaní, ktoré viedli k mojej kariére vo výskume, keď som sa vrátil späť do UK. Začal som pracovať na programe transplantácie pečene v nemocnici Royal Free, potom som sa pridal ku gastroenterologickému tímu a odtiaľ som pokračoval.

DM: V ktorom to bolo roku?

DW: Muselo to byť koncom 80tych rokov, okolo roku 1987-88. V tej dobe som sa zaujímal najmä o Crohnovu chorobu a ulceróznu kolitídu. V tejto oblasti sme urobili niekoľko zaujímavých pozorovaní a veľa sme o týchto chorobách publikovali. Doteraz som publikoval okolo 130-140 „peer-reviewed“ článkov (tzn. článkov, ktoré pred vydaním najprv zhodnotia iní odborníci z oboru – pozn. red.) zameraných na mechanizmus a príčinu zápalového ochorenia čriev. Neskôr samozrejme so zameraním, ako na seba vzájomne pôsobia mozog a črevá u detí s vývinovými poruchami, ako je autizmus.

DM: Čo povzbudilo, alebo spustilo váš záujem o štúdium oblasti vývinových porúch a ochorenia čriev? Nie je to očividné prepojenie.

DW: Zaujímal som sa o osýpky. Publikovali sme článok o možnej úlohe vírusu osýpok pri Crohnovej chorobe, v podskupine pacientov s Crohnovou chorobou. Boli sme vystavení osýpkam za neobvyklých okolností. Táto práca vychádzala z našej skupiny, z práce z kliniky Mayo a zo Švédska, od Dr. Eichbauma. Všetky dokazovali, že deti, ktoré boli vystavené osýpkam za neobvyklých okolností, mali vyššie riziko vzniku Crohnovej choroby.

Čo tým myslím? Myslím deti, ktoré boli osýpkam vystavené veľmi skoro, v štádiu embrya, či plodu. Čiže boli osýpkam vystavené v maternici a vyvinula sa u nich Crohnova choroba.

Je teda možné, že sa riziko zvyšuje aj pri bežnom víruse, no neobvyklom spôsobe vystavenia sa mu? Jedným z neobvyklých spôsobov vystavenia sa vírusu je zjavne očkovanie.

Zmenili sme prirodzenú cestu, dávku, vek vystavenia a kmeň vírusu. Je to teda veľmi neobvyklé. Bolo toto časťou problému?

A tak sme publikovali v časopise The Lancet článok naznačujúci možné prepojenie medzi vakcínou proti osýpkam a neskorším zápalovým ochorením čriev. Článok vyšiel v časopise The Lancet v roku 1995.

DM: Výskum sa uskutočnil začiatkom 90tych rokov, nakoľko určitý čas trvá, kým sa zozbierajú údaje, napíše článok a kým prejde recenzným procesom.

DW: A potom od mája 1995 nastal stály prúd telefonátov od rodičov, ktorí vraveli, že ich deti boli normálne. Po tom, čo boli zaočkované MMR, začali upadať, prišli o svoje zručnosti, stali sa z nich autisti. Tu som ich zastavil a povedal som im, ja o autizme nič neviem, voláte zlé oddelenie. No oni mi povedali, že ich deti majú aj strašné črevné problémy. Majú hnačku 12 krát denne. Neprospievajú. Prepadajú sa v rastových krivkách. Majú nafúknuté bruško. Rodičia vedia, že majú bolesti, ale prestali rozprávať, a tak musia len hádať, že majú bolesti, no deti búchajú hlavou o stenu, majú záchvaty kriku, budia sa v noci.

DM: To je stopa.

DW: Tie deti boli choré. A tak sme povedali, dobre, potrebujeme sa na to pozrieť. Pozreli sme sa a ukázalo sa, že rodičia majú pravdu.

DM: Takže keď ste sa na to pozreli, vyhodnotili ste štúdiu a publikovali jej výsledky, zistenia?

DW: Správne. Urobili sme to v skratke takto. Mali sme skupinu ľudí, najlepších na svete. Profesor John Walker-Smith a jeho tím, detskí gastroenterológovia, ktorí vtedy boli v skupine s detskými psychiatrami, neurológmi a patológmi nemocnice Royal Free. Dali sme dokopy tento tím ľudí a povedali sme: ako budeme vyšetrovať tieto veľmi komplikované deti? Prišli k nám so svojimi komplikovanými príbehmi. Zjavne sa nemajú dobre. Detská psychiatria/psychológia nedokázala rozriešiť túto záhadu. Len ich označili nálepkou vývinová porucha, no tieto deti sú nezdravé aj telesne, medicínsky. Ako to vyriešime?

Tak sme dali dokopy tento mnoho-odborový tím. Prešli sme procesom rozhodovania, ktoré testy sa budú robiť. Lekári z kliniky rozhodovali o klinických testoch. Ja som bol viac angažovaný na strane výskumu, nastavovaním výskumného testu.

Vyšetrili sme veľký počet detí. V čase, keď som v roku 2001 odchádzal z nemocnice Royal Free, prezreli sme cez 170 detí. A čo bolo u nich pozoruhodne jednotné, bolo, že mali slabé, ale jednoznačné zápalové ochorenie čriev.

Keď klinický lekári liečili zápalové ochorenie čriev, črevné symptómy sa zlepšili. No zlepšili sa aj symptómy v správaní a to bolo fascinujúce.

Niektoré deti začali rozprávať. Začali rozprávať tak, ako rozprávali pred mnohými rokmi. Začali sa usmievať. Začali v noci spávať. Myslím, že spánok bola prvá vec, ktorá sa im vrátila. Začali v noci spávať. Keď sme to robili prvý krát, povedali sme si, že sa to nestalo. No keď sme to zopakovali, stalo sa tak znova. Zopakovali sme to, znova sa to stalo. Opakovalo sa to, tak sme si pomysleli, že na tom niečo naozaj je.

DM: Aká bola liečba, ktorú ste použili na črevné ochorenie?

DW: Z počiatku to bol len druh jednoduchého protizápalového lieku, ktorý používame pri Crohnovej chorobe či kolitíde. Čiže lieky ako sulfasalazín alebo 5-aminosalicylát.

DM: Čiže vôbec nie prírodná terapia.

DW: Nie, vlastne mohli by ste oponovať, že aminosalicyláty sú prírodné látky. Myslím tým, že ich tvoria rastiny na redukciu….

DM: Ale prírodné v klasickom ponímaní….

DW: Presne tak. A ďalšia vec, čo sme si všimli bola, že najlepšia pre nich bola strava bez lepku a kazeínu. Toto zaviedli skôr rodičia ako my, ale v mnohých prípadoch bol rozdiel dramatický.

DM: Bola to teda premenná vo vašej analýze.

DW: Presne tak. Celý tento proces nás hlboko zaujal. A keď sme to predstavovali psychiatrom, vraveli: ja tomu nerozumiem. Nerozumiem tomu prepojeniu medzi mozgom a črevami. Toto je problém mozgu, nehovorte mi o črevách.

Ale ako gastroenterológovia sme to videli denno-denne.

Pracoval som v programe transplantácií pečene. Keď pacienti dostali žltačku, dostali aj mozgové ochorenie. Mozog prestal pracovať. Začalo to neschopnosťou pospájať čiary na papieri. Boli čoraz viac zmätení. Potom upadli do kómy a umreli.

A spôsob liečby, spôsob, ako sa tomu dalo predchádzať, bol liečiť črevá. Liečia sa antibiotikami, aby sa zbavili črevných baktérií, alebo špeciálnou stravou, či diétou na prečistenie čriev. A ak to urobíte, ochorenie mozgu zmizne. Pacienti sa znovu preberú.

Toto sme už videli predtým, v iných súvislostiach; pri žltačke. Videli sme to aj pri celiakii, čo je alergická precitlivenosť, či imunologická intolerancia lepku. Jedným zo sprievodných rysov celiakie môže byť demencia. Môže to byť aj neuritída, zápal nervov. Môžu to byť záchvaty.

Tieto neurologické komplikácie celiakie, ako primárne črevného ochorenia, neboli pre nás nové. Čiže keď sme videli, ako deti reagujú na liečbu čriev zlepšením rozumových schopností, bolo to veľmi, veľmi zaujímavé, ale nie úplne neznáme.

DM: Áno, neprekvapuje ma to. Väčšina vášho výskumu sa odohrala v 90-tych rokoch, veľká časť počiatočného výskumu.

To bolo pred mohutným rozvojom poznatkov o vitamíne D. No teraz s vitamínom D sa zdá, že existuje veľmi silné prepojenie medzi zápalovým ochorením čriev a zlepšením imunitného systému, pretože vitamín D stimuluje tvorbu 200 až 300 antibakteriálnych peptidov. Tak by ma zaujímalo… predpokladám, že na vitamín D ste sa nedívali, alebo ste sa možno pozreli neskôr. Venovali ste sa tomu vôbec?

DW: Nie, neštudovali sme to. Je to veľmi zaujímavé. Ako hovoríte, toto sa zistilo odvtedy, za tie roky za vyvinul veľký dôraz na naozaj veľmi hlboko podceňovaný vitamín.

DM: Áno, niečo také jednoduché a základné ako vystavenie slnku. Vyzerá to ako obrovská úloha. Máte množstvo lekárov na klinike, ohromné množstvá pacientov na poprednej univerzite. Vyzerá to, že financovanie mohlo byť dosť problematické. Kto financoval tento projekt?

DW: Spočiatku to bola len NHS (Národná zdravotná služba). Tieto deti sa vyšetrovali podľa klinických potrieb, odporúčali ich ich lekári a liečili sa podľa nálezov. Bol to teda len štandard…. nebolo na tom nič komplikované, Joe.

Vec sa má tak: prečo boli tieto deti v minulosti prehliadané? Nie je to žiadna veda. Je to len používanie štandardnej klasickej medicíny.

Vypočuť si rodiča, vyšetriť dieťa, urobiť patričné vyšetrenia a ajhľa, odpoveď je tu.

Tieto deti majú zápalové ochorenie čriev. Je tu pôvod ich autizmu? Nie, ešte nie. Je to začiatok? Áno. Je to dobrý základ v zmysle pochopenia biologických základov ich komplexného ochorenia? Jednoznačne.

A všetko to pochádza z toho, že si vypočujete rodičov a neodbijete ich vetami, “Áno, vaše dieťa je autistické. Bude mať 12x denne hnačku.“ Nedáva to zmysel, no práve toto rodičia zažívali.

Jeden z Ameriky vravel, že šli k lekárovi a on im povedal, nehovorte mi o črevných príznakoch, ja som študoval na Harvarde.

No čo to má znamenať? Čo to má znamenať? Je to absolútny nezmysel. Treba počúvať rodičov, konať podľa toho, čo hovoria a začnete objavovať stopy k tejto poruche.

DM: To je správny postup a šokujúco často chýba. U väčšiny lekárov v tejto krajine predovšetkým v chirurgii, čo určite viete, sám ste hlavným zameraním chirurg. Neviem prečo je to tak, a určite to tak nie je u všetkých, no zdá sa, že väčšie percento chirurgov má tento arogantný postoj, božský syndróm. Majú tendenciu pokračovať touto cestou, vyhýbať sa počúvaniu pacientov a akosi presadzovať vlastné názory bez počúvania.

Naozaj rád vidím, že na vašej strane oceánu to tak nie je.

DW: Vlastne Joe, obávam sa, že je to tak. Viete, je to všade. Nikdy som nestretol toľko odborníkov ako pri autizme, odborníkov na chorobu, o ktorej nič nevieme. Sme obklopení odborníkmi na chorobu a vlastne o nej nič nevieme. Tento paradox sa musí vyriešiť.

DM: Rád by som rozobral jeden z dôvodov, prečo ste dnes tu. Kvôli štúdiám, ktoré ste práve spomínali, ste sa nedávno začali objavovať v médiách.

Tým dôvodom je pôvodná štúdia, ktorá vás skutočne zviditeľnila ako jedného z najpoprednejších svetových akademických výskumníkov v tejto oblasti. Myslím tým, že skutočne ja osobne nepoznám nikoho, kto by bol tak významný ako vy. Z veľkej časti kvôli vašim akademickým hodnostiam, vášmu štúdiu a práci na jednej z popredných svetových nemocníc, ďalej kvôli publikovaniu v jednom z vedúcich uznávaných svetových časopisov.

Obaja silne veríme vedeckým metódam. Že má cenu robiť nejaký výskum, za veľmi špecifických podmienok, nechať ho objektívne posúdiť kolegom odborníkom a potom zhodnotiť, či je to pravda alebo nie. Myslím, že tento systém funguje. A skutočne tvorí základy toho, čo aplikujeme a prejednávame. Nanešťastie sa tento systém dá zneužiť.

Budeme sa o tom zhovárať o chvíľočku, o viacerých rôznych postupoch, a najmä preberieme, čo sa stalo v tomto prípade. No hlavne, celý proces je navrhnutý tak, aby odhalil pravdu. To je jeden z dôvodov, prečo ste dosiahli popredné postavenie. Pretože ste publikovali v peer-reviewed časopise, The Lancet, jednom zo špičkových lekárskych časopisov. Oni vaše zistenia uverejnili, potom ste zistili ďalšie veci a máte ďalších 130 článkov uverejnených v peer-reviewed časopisoch.

Čiže vy ste jeden z popredných svetových odborníkov.

Vo vakcinačnom priemysle sa pohybujú doslova miliardy a miliardy, desiatky, ak nie stovky miliárd dolárov. To je veľa peňazí. Pôsobia tu isté sily a tlaky. Neprekvapuje, že bude oponovať voči každému dôkazu, či námietke, že so systémom niečo nie je v poriadku.

Tak sa zdá, že to sa stalo aj tu.

Nedávno, v posledných mesiacoch vás v médiách kritizovali a napádali. Vy ste veľmi svoju stranu príbehu nezverejňovali. Toto je po prvý krát, čo verejne vystupuje kvôli dôvodom, ktoré môžete s nami dnes prebrať.

Bol by som rád, keby ste vysvetlili, nejako zhrnuli, čo sa stalo, aby tomu diváci porozumeli, a potom, aby ste vyvrátili niektoré argumenty a kritiky, ktoré boli proti vám použité. Pretože to vyzerá ako… vyzerá to dosť zle, keď si prečítate len správy v médiách. No každý príbeh má dve strany a Vaša nebola nikdy vypovedaná.

DW: Ďakujem Vám, Joe, za príležitosť povedať svoju verziu. Dôvod prečo som to nemohol urobiť predtým, bol, že som bol v právnom procese v GMC (Všeobecná lekárska komora). To je v Británii regulačný úrad pre lekárov, preto som si to nechával pre seba. Je skvelé, že teraz mám príležitosť niečo povedať.

Ozvalo sa mnoho kritických hlasov a preto sa veľmi teším, že na ne môžem v priebehu tohto rozhovoru reagovať.

No v skratke, čo sme urobili, bolo, že sme publikovali prípadovú štúdiu.

Prípadová štúdia je založená na pozorovaní. Je to preštudovanie skupiny detí alebo pacientov, ktorí majú súbor znakov a symptómov a výsledkov, ktoré ich spájajú. Aj tu sa našli podobnosti, čo si vyžadovalo zverejnenie. Sú dostatočne neobvyklé aj dostatočne zaujímavé a sami o sebe potrebujú byť zverejnené.

Nie je to kontrolovaná štúdia, je to jednoducho prípadová štúdia. Hovorí teda príbeh, klinický príbeh týchto detí.

Časťou tejto klinickej štúdie boli problémy s črevami a tie viedli k objaveniu neznámeho črevného ochorenia. Pomysleli by ste si, že to je dôvod pre malú oslavu, ale nie, nie.

Prečo nie?

DM: Možno aj Nobelova cena na ceste.

DW: To si nemyslím, ale aj tak. Viete, bolo to niečo liečiteľné, po prvý krát pri tejto poruche. Bolo to niečo konkrétne, liečiteľné, s čím lekári mohli skutočne niečo robiť.

Mal to byť dôvod na oslavu, ale nebol, pretože časťou príbehu rodičov bolo, že väčšina detí začala upadať po očkovaní.

Keby tieto deti začali upadať po prirodzených ovčích kiahňach, teraz by sme tu nesedeli. No oni nezačali. Začali upadať po očkovaní. Ich rodičia neboli proti očkovaniu. Vzali deti k lekárovi, aby boli riadne podľa plánu zaočkované a povedali lekárovi, no…

DM: Všetko, ako má byť.

DW: Áno. …no, po tom, ako boli deti zaočkované, im nebolo dobre. Mali týždeň vysokú horúčku. Blúznili. Potom začali strácať reč, jazykové schopnosti a podobné veci.

Nebola to len náhoda. Nebolo to len to, že deťom bol diagnostikovaný autizmus, alebo sa prvý krát prejavil približne v tom čase, keď boli očkované MMR vakcínou. Boli tu lekárske udalosti spojené s vystavením vírusu, ktoré následne viedli k úpadku dieťaťa.

A tak sme to museli brať veľmi vážne. Rodičia mali pravdu s ochorením čriev. Mali pravdu aj s očkovaním?

A keď sme v časopise The Lancet vydali článok, premýšľali sme o obsahu tohto príbehu, nechceli sme vyňať časť o očkovaní. Potom sa veci začali neuveriteľne kaziť. Ďalšia vec je, že keď som sa rozhodol, že sa do toho dám, nechcel som vycúvať.

DM: Keď ste povedali, že sa veci začali kaziť, mohli by ste opísať sled udalostí, ktoré nasledovali a čo konkrétne sa pokazilo?

DW: Isteže. Rozhodol som sa, že preskúmam všetky bezpečnostné štúdie o osýpkach a vakcínach, ktoré ich obsahujú. Chystal som sa totiž do boja a potreboval som vedieť, o čom hovorím.

Keďže som chcel spochybniť súčasný stav a povedať veci, ktoré mohli negatívne ovplyvniť zaočkovanosť, musel som vedieť, o čom hovorím. Tak som si preštudoval všetky články a bol som vydesený.

Bol som príšerne zhrozený nad kvalitou bezpečnostných štúdií jednozložkovej a obzvlášť kombinovanej vakcíny MMR. Napísal som svojim kolegom ešte predtým, ako článok vyšiel a povedal im, že to priláka pozornosť médií, a že som prečítal všetky bezpečnostné štúdie.

Napísal som im, že som napísal 250-stranovú správu a budem veľmi rád, ak si ju prečítajú, a že nemôžem podporovať ďalšie používanie vakcíny MMR. Budem rázne podporovať používanie jednozložkovej vakcíny, no nemôžem podporovať používanie MMR.

V tejto fáze sa dekan lekárskej fakulty, Arie Zuckerman, rozhodol usporiadať tlačovú besedu, konferenciu. Zhromaždiť ľudí, povedať im o zisteniach štúdie.

Napísal som mu. Poslal som mu kópiu listu, aby mal možnosť zrušiť tlačovú besedu v tejto fáze. “Nechceme sa zapliesť do tejto záležitosti s vakcínou. Wakefield sa na tlačovke nezúčastní, alebo keby táto otázka na besede padla, nebude na ňu odpovedať Wakefield.” Mal tri možnosti, ako to nezvíriť, no neurobil to.

Hneď, ako na besede padla táto otázka, čo bolo nakoniec nevyhnutné, nasmeroval ju rovno na mňa. A ja som na ňu odpovedal presne tak isto, ako som to pred besedou avizoval.

Nebolo to založené na pozorovaní 12 detí. Bolo to založené na prečítaní všetkých bezpečnostných štúdií a vytvorení 250 stranovej správy o týchto štúdiách, ktorú som kolegom ponúkol na prečítanie. A to bolo základom môjho odporúčania. Aby rodičom bolo umožnené vybrať si jednozložkovú vakcínu.

DM: A kedy sa odohrala táto tlačová beseda?

DW: To bolo vo februári 1998.

Nasledovalo toto. V tom čase boli v UK stále dostupné jednozložkové vakcíny. Inak by som ich nemohol odporúčať.

V septembri 1998 vládla zrušila licencie na dovoz jednozložkových vakcín.

Bol tu dopyt po veľkom počte jednozložkových vakcín, rodičia stále chceli dať svoje deti očkovať. Ja som podporoval využívanie jednozložkových vakcín, no vláda túto možnosť rodičom v NHS zobrala.

DM: Toto je dôležitý bod aj pre našich poslucháčov a divákov. Že ste nevystupovali proti očkovaniu, povzbudzovali ste ľudí, aby očkovali. Povedali ste len, dajte im jednozložkové vakcíny, pretože vo vašom rozsiahlom prieskume sa objavili nejaké komplikácie, ak sa skombinovalo viac zložiek.

DW: Áno. Máme problém a pokiaľ sa tento problém nevyrieši, deti treba chrániť, no dajme rodičom možnosť jednozložkovej vakcíny. A oni, vláda, na vrchole požiadavky, potreby, dopytu po jednozložkovej vakcíne túto možnosť stiahli. Inými slovami, aby chránili stratégiu, MMR a nie deti.

DM: Bola to vyslovene reakcia na znepokojenie rodičov, ktoré ste vyvolali.

DW: Áno. Vláda, alebo ministerstvo zdravotníctva uprednostnili obavy o ochranu svojej stratégie, pred obavami o ochranu detí. Obávam sa, že podľa mňa je pokles zaočkovanosti výslovne ich zodpovednosť, pretože zobrali možnosť jednozložkových vakcín a v dôsledku toho sa začala znovu objavovať infekčná choroba.

DM: Zaujímavé. Čo sa stalo potom? Pretože je tu celý rad udalostí, ktorý vás dostal v poslednej dobe do pozornosti médií.

DW: Nasledovalo to, že sme pokračovali a prezreli viac detí, publikovali viac článkov. Dohromady sme o tejto poruche vydali 19 článkov.

DM: A všetky boli uverejnené v peer-reviewed odbornej literatúre?

DW: Všetky boli peer-reviewed. Je zvláštne, že tieto články sa nikdy nespomínajú. Keď príde reč na vzťahy s verejnosťou a pokusy o diskreditáciu, vždy sa hovorí len o článku v The Lancet.

DM: Ktorý to bol článok?

DW: To bol ten prvý. Z roku 1998.

DM: Úplne prvý. Pôvodný.

DW: Nehovoria o podrobnom opise črevného ochorenia, ktorý sme urobili. Názor, ktorý sme napadli.

Čo sa stalo s deťmi, ktoré nedostali jednu, ale dve dávky MMR? Boli na tom horšie ako deti, ktoré dostali jednu? O všetkých takýchto veciach sa nikdy nehovorí.

DM: Čiže tisíce, ak nie desiatky tisíc hodín ďalšieho výskumu, ktorý sa konal potom na podloženie pôvodných zistení.

DW: Presne tak.

DM: Úplne presne a navyše ani neboli spochybnené.

DW: Aby sme rozšírili pôvodné zistenia. Ďalej vôbec nehovoria o replikácii štúdií inde vo svete.

DM: Dokonca nie vašimi výskumníkmi, ale cudzími.

DW: Áno, zistenia našich štúdií boli replikované v Kanade, USA, Venezuele, Taliansku. Tie nikdy nespomenú. Počujete len, že nikto nikdy nedokázal replikovať naše zistenia. Je mi ľúto, ale to nie je pravda.

DM: Ale prejde im to. Je to udivujúce. Môžu vysloviť nepravdivé tvrdenia a prejde im to.

DW: Obávam sa , že to robia už dlho ako aj ich minulí šéfovia.

DM: Tak pokračujte ďalej, aby sme sa dostali až k dnešku a pôjdeme trošku naspäť, aby sme mohli nastoliť ďalšie otázky.

DW: Toto sa dialo v popredí. Je to naivné, my ako akademickí výskumní pracovníci robíme svoju prácu, myslíme si, že je to užitočné, a áno, je to háklivé, no jednako veľmi dôležité.

Na pozadí, v zákulisí sa diali veci, o ktorých sme nevedeli. Ministerstvo zdravotníctva kontaktovalo moju školu, konkrétne dekana, a pokúsilo sa uzavrieť tento výskum. Pokúsili sa ukončiť klinickú starostlivosť o autistické deti v nemocnici Royal Free, kvôli obavám, že je to neetické, pretože tieto deti mali autizmus. Nie je voči nim fér, že musia podstupovať rôzne procedúry.

Boli tie vyšetrenia odôvodnené?

Nuž, máme tu popredného svetového detského gastroenterológa so svojimi kolegami, ktorí hovoria: “Áno, boli opodstatnené a tu sú ich výsledky. Radi vám výsledky ukážeme kedykoľvek, na akomkoľvek mieste, ktoré si vyberiete.”

No jednako, v zákulisí bola silná snaha prácu zastaviť. A bol to predovšetkým záujem Ministerstva zdravotníctva, ktoré bolo v súdnom spore. V tomto spore som súhlasil vystupovať ako expert, aby tieto deti mali prístup k právnemu procesu. Nie, aby som dokázal, že je to správne, či nie, ale dať im….. robiť to najlepšie, čo som vedel ako expert, aby sa ukázalo, či je dôvod na žalobu výrobcov vakcín.

DM: V ktorom roku to bolo?

DW: Znova, bolo to približne v rokoch 1996-97.

DM: OK, čiže stále približne pred 15 rokmi.

DW: Dúfam, že sa nemýlim v dátumoch, ale bolo to v rokoch 1996-97. Súhlasil som, že to urobím a napísal som o tom aj svojim kolegom v 1997-om. Povedal som, že cítim profesionálnu a morálnu povinnosť, pretože keď rodičia týchto detí zomrú, alebo budú nevládni, nikto sa o deti nebude zaujímať, nikto sa o nich nepostará. A ak si spoločnosť nesplní svoju jednoznačnú morálnu, profesionálnu a sociálnu povinnosť postarať sa o tieto deti, budú umierať na ulici. To je fakt a už sa to stalo. Preto som veľmi, veľmi silno pociťoval, že ako lekár, ktorý to vidí, mám povinnosť zúčastniť sa procesu.

V tom čase sme si ja, aj právnici mysleli, že budú obžalované farmaceutické spoločnosti. Nestalo sa tak.

Keď bola MMR vakcína uvedená na trh v Británii, Ministerstvo zdravotníctva alebo vláda nejako urobila dohodu s jedným z výrobcov vakcín, SmithKline Beecham, ktorá chránila výrobcu pred súdnymi procesmi.

Prečo by to robili? Aký to malo zmysel?

Ukázalo sa, že vakcína, ktorú v tom čase mali, obsahovala nebezpečný kmeň vírusu mumpsu, Urabe AM9. Spôsoboval meningitídu.

Po prvý krát bola vakcína predstavená, bola vyrobená v Japonsku. Uviedli ju na trh v Kanade a tam veľmi rýchlo potom, čo sa začala používať ako súčasť MMR, zistili, že spôsobuje meningitídu. Veľmi krátko po tom ju stiahli.

Stiahli ju v Kanade, no stále sa používala v Británii. Podľa mňa ju spoločnosť SmithKline Beecham nechcela vyrábať, pretože vedela o týchto problémoch. Mali potenciálnu zodpovednosť, skutočnú zodpovednosť. A preto ich vláda, aby zabezpečila zmluvu pre domácu firmu, britskú spoločnosť, zabezpečila proti procesom.

DM: V USA je na to potrebné schválenie legislatívy nami volenými zástupcami. Je aj v UK potrebný podobný proces?

DW: Nuž, ja si myslím, že veľká časť tohto procesu sa obišla. Napríklad sa spoľahli na bezpečnostné štúdie vakcíny od spoločnosti Merck M-M-R II, ktorá neobsahuje nebezpečné kmene mumpsu. Je to teda omnoho bezpečnejšia vakcína.

DM: Takže mali ďalšie dve možnosti?

DW: Presne tak.

DM: Ale neboli britské.

DW: Neboli britské. Jedna bola francúzska, jedna americká. Z nejakého dôvodu to tým spoločnostiam nechceli dať. Takže namiesto uvedenia …, urobili to, že zobrali bezpečnostné štúdie z Ameriky, ktoré však boli robené pre inú vakcínu a povedali: “Ó, toto vyzerá pre nás veľmi dobre, preto môžeme túto vakcínu zaviesť v UK.”

To sa nemôže robiť. Nemôžete zobrať jeden liek proti vysokému tlaku od jednej spoločnosti a druhý od druhej a povedať na základe štúdie prvého lieku: dobre, je to v poriadku, udelíme tomu druhému licenciu – ale presne to sa stalo.

DM: No možno by ste mohli, pretože v štruktúre liečiva je oveľa viac typizácií, ale nie pre vakcínu. Mnohí naši diváci tomu nemusia rozumieť, pri vakcínach je to omnoho odlišnejší komplexný proces zahŕňajúci biológiu, pestovanie kultúr na tkanivách, tkanivové kultúry, extrakciu a kontamináciu. Je tu tak veľa ďalších premenných, že je smiešne o tom čo i len uvažovať.

DW: Správne, a obzvlášť v prípade druhu vakcíny, u ktorej sa už v minulosti vyskytli problémy.

Takto prišla do UK vakcína s nebezpečným kmeňom Urabe AM9 a pozrime sa, o štyri roky neskôr ju zo dňa na deň museli stiahnuť, pretože spôsobovala meningitídu. Spôsobovala komplikácie, aké sa pozorovali v Kanade, v Japonsku, v Austrálii. A vakcínu stiahli.

Odstránili ju z trhu? Nie.

Čo sa s ňou stalo ďalej?

Uskladnili ju a potom ju poslali do krajín tretieho sveta ako Brazília, aby sa využila v masových očkovacích kampaniach. Takže tu máte vakcínu, ktorá sa odstránila z rôznych krajín sveta, krajín prvého sveta, ale nezničili ich, a potom ich predali do Brazílie.

Čo sa stane, ak sa v Brazílii začne masívna očkovacia kampaň?

Vypukne im tam epidémia meningitídy.

Dr. Joseph Mercola (ďalej DM): Boli teda nejaké právne možnosti pre jednotlivcov, ktorí boli zaočkovaní za štvorročné obdobie, kým bola vakcína stále na trhu? Mali aspoň nejakú podporu?

Dr. Andrew Wakefield (ďalej DW): No, očakávalo by sa, že presne toto spravili. Bola to aj časť procesu, ktorého som sa zúčastnil. Od tohto procesu sa však upustilo o niekoľko rokov neskôr, v roku 2004, keď mne už bolo celkom jasné, že nejaké problémy tam sú.

A čo ma skutočne vyprovokovalo k tomu, aby som sa do toho zaplietol čoraz viac bolo, že na stanici v Newcastle na severe Anglicka sa so mnou s právnikmi stretol člen Škótskeho ministerstva zdravotníctva, človek, ktorý upozorňuje na rôzne prešľapy a odhalil mi ten proces.

Povedal mi: „Prišiel som z Kanady, aby som vláde v Británii poradil ohľadom zavedenia vakcíny MMR. Povedal som, aby ju nepoužívali. Oni ma ignorovali. Ja som povedal: „Musíte mať dobrý dohľad nad nepriaznivými účinkami. Musíte ísť a pohľadať nežiaduce účinky, pretože sú skutočnosťou v Kanade a môžu sa stať skutočnosťou aj v Británii. Musíte ich nájsť.“ Oni ma ignorovali. Pokračovali v tom, uviedli do používania vakcínu, a čuduj sa svete, museli ju stiahnuť.“

Cítil sa preto veľmi zle, vo vnútri vedel, že sa ublížilo deťom a cítil, že proces treba zverejniť.

DM: To bolo v roku 2004. Teraz, o šesť rokov neskôr sa stále nič nevyriešilo. Ľudia zodpovední za toto rozhodnutie nemuseli nikoho kompenzovať, neboli pokarhaní, ani voči nim nebol zameraný žiaden proces.

DW: Je to tak. Mne sa to zdá byť smiešne, a preto je teraz čas to zverejniť. Je čas s tým vyjsť von, pretože už pre mňa neplatia právne obmedzenia, ktoré mi v tom bránili, a tak to ide von.

DM: A ešte zopár prekvapení v priebehu nášho rozhovoru pribudne. Došli sme po rok 2004, môžeme pokračovať v našej ceste ďalej až k dnešku.

DW: Medzitým a rokom 2004, medzi uverejnením článku a rokom 2004 som prišiel o prácu v nemocnici Royal Free. Vyvíjal sa dosť veľký tlak, aby sa táto práca zastavila. Nový profesor na medicíne si sadol so mnou a tajomníkom lekárskej fakulty a povedal: „Nie ste ďalej súčasťou mojich plánov pre toto oddelenie, nie ste v jeho budúcnosti.“ Povedal: „Vaša veda nie je dobrá.“

Ja som povedal: „Je zaujímavé, že to hovoríte. Prečítali ste si nejaký z článkov, ktoré sme publikovali?“

Odmlčal sa a povedal: „Nepotreboval som.“ Bola tu nejaká nadprirodzená múdrosť, ktorú dostal od Boha a nepotreboval čítať tie články. Tak sme sa dostali do debaty o tom, kto je zlým vedcom a naše vzťahy sa odvtedy nezlepšili. Tak som z Royal Free odišiel.

DM: V ktorom to bolo roku?

DW: Odišiel som v novembri v roku 2001.

DM: Ostali ste v Británii.

DW: V tom čase som bol v Británii, cestoval som do USA a späť. V USA bol príbeh úplne rovnaký, ako som ho počul v Británii, ako som ho počul v Kanade, alebo ako som ho počul v Európe, presne ten istý príbeh. V tom čase som sa dostal k spoločnosti DAN (Defeat Autism Now! = Porazme autizmus ihneď!), kde som sa spoznal a po prvý krát hovoril s Berniem Rimlandom a uvedomil som si, o aký prenikavý problém ide a ako rýchlo rastie.

DM: DAN je skratka pre Defeat Autism Now! (Porazme autizmus ihneď!) .

DW: Porazme autizmus teraz. Správne. Jeden z priekopníkov v oblasti autizmu v medicíne. Inými slovami, vyňali autizmus z porúch správania a psychológie a pevne ho zaradili do oblasti medicínskych porúch. Bernie Rimland bol skvelý človek, ktorý ma výrazne ovplyvnil v tom, kam som šiel a kam smerovala moja kariéra. Najprv som pomáhal založiť centrum na Floride a potom som sa konečne usadil Austine v Texase, ktorý má úžasného komunitného ducha.

DM: Takže teraz žijete v Austine.

DW: V Austine, áno.

DM: A v ktorom roku ste natrvalo prišli do USA?

DW: Začal som tu žiť zhruba v roku 2005.

DM: Takže už tu, v USA, žijete 5 rokov. Stalo sa ešte niečo v časovom rámci pred touto… nedávnou pozornosťou, ktorú vám venovali médiá?

DW: No, bol to začiatok pozornosti médií. V roku 2004, ma znenazdajky kontaktoval novinár na voľnej nohe Brian Deer, pracujúci pre Sunday Times. Pracoval na celej sérii obvinení voči mne a mojim kolegom.

Podľa neho tieto deti nepotrebovali vyšetrenia, podľa neho tieto deti nepotrebovali kolonoskopiu, či lumbálnu punkciu a ďalšie vyšetrenia, o ktorých sme sa ja a moji kolegovia z kliniky domnievali, že ich určite potrebujú.

DM: On nemá žiadne oficiálne lekárske vzdelanie.

DW: Vôbec žiadne.

DM: On je len novinár.

DW: Áno a bol to len jeho názor. On veril, že som sa spojil s právnikom a zoskupil tie deti, aby som vybudoval súdny spor proti výrobcom vakcín. Cieľom malo byť spôsobiť pád vakcíny, aby som mohol na trh uviesť vlastnú vakcínu. Bol to skvelý príbeh.

DM: Keby si robil prípravu, zistil by, že to nebolo možné, pretože výrobcovia boli zabezpečení proti žalobám.

DW: No… bolo to také imaginárne. Kde by ste začali rozmotávať takýto príbeh?

Ale z tohto pôvodného príbehu zmutovala ešte bizarnejšia vec, pričom ani jeden z nich nedáva žiaden zmysel.

Tie deti neboli účastníkmi žiadneho procesu, keď ich odporučili do nemocnice Royal Free. Nemali so žiadnym procesom nič do činenia, to sa stalo až neskôr. Neboli pozbierané, zoskupené právnikmi. Neprišli od právnikov.

Boli to rodičia, ktorí za mnou prišli, pretože počuli o našej práci, alebo o nej čítali, alebo sa zhovárali s priateľmi v detských skupinách, ktoré nás spontánne kontaktovali po tom, čo sa dozvedeli o našej práci s Crohnovou chorobou v novinách. Takto prišli.

Brian Deer urobil mnoho faktických chýb a predsa sa mu podarilo presvedčiť Lekársku komoru, aby voči nám začala vyšetrovací proces.

A zhruba v tejto fáze sa z toho stal taký politický horúci zemiak, že minister zdravotníctva a mnoho ľudí z ministerstva zdravotníctva do toho vložilo všetko. Rozhodli sa, že sa to musí prešetriť a vykonštruovali proti nám kauzu. A my, teda ja a moji kolegovia sme boli nedávno uznaní vinnými z niektorých z najsmiešnejších obvinení.

Napríklad, vyšetrovanie detí bez etického schválenia…

Takže oni rozhodli, že popredný svetový detský gastroenterológ nebol spôsobilý určiť, či kvôli klinickým dôvodom tieto deti potrebovali kolonoskopiu alebo nie. Rozhodli, že to bol výskum.

DM: Bola to rada zložená z lekárov, ktorá urobila toto rozhodnutie?

DW: Boli tam traja lekári a dvaja prísediaci.

DM: A toto sa stalo nedávno?

DW: Presne tak.

DM: Dobre, možno by ste nás mohli previesť detailami, ktoré k tomu viedli a zhrnúť, aký bol proces. Toto bola časť akéhosi zhrnutia, či vyvrátenia dôkazov, no myslím, že za týmto príbehom je ešte o niečo viac.

DW: Joe, je to obrovské. Je to neuveriteľne obrovské. Dovoľte mi to vysvetliť na jednom príklade. V medicíne, ako viete, je komunikácia nevyhnutná. Komunikácia je kľúč.

DM: Rozhodne.

DW: Lekári medzi sebou, lekári s pacientmi, pacienti s lekármi.

DM: Vlastne, je to taká cesta, ako sú lekári školení. Mali by byť školení. Prvotným dôvodom pre väčšinu nesprávnych liečebných postupov je nedostatok komunikácie. To je aj dôvod, prečo je väčšina lekárov žalovaná.

DW: Správne. Stalo sa toto: keď mi rodičia zavolali svoje komplexné príbehy, nemohol som im pomôcť, no poznal som niekoho, kto mohol. Bol ním John Walker-Smith. A tak som im povedal: „Potrebujete odporúčanie od svojho lekára, svojho rodinného lekára k profesorovi Johnovi Walker-Smithovi.“

DM: On je lekár?

DW: Je to lekár. Je profesorom detskej gastroenterológie. V skutočnosti je to pravdepodobne zakladateľ odboru detskej gastroenterológie vo svete.

DM: Je ešte nažive?

DW: Stále je nažive. Veľmi významný lekár, ktorý bol spolu obžalovaný GMC. Ja som odporučil, aby si pacienti k nemu vyžiadali odporúčanie. To je moja komunikácia s nimi, poslal som ich k lekárovi, ktorý mohol ich deťom pomôcť. Ponúkol som sa tiež, že sa kvôli zložitosti celého príbehu pozhováram s ich lekárom, s rodinným lekárom, ak by to pomohlo mu vysvetliť, o čom sme rozmýšľali. O tom, ako môže byť mozog prepojený s črevami a o tom, čo by sme mohli urobiť podľa klinických prínosov profesora Walker-Smitha, a prínosov z môjho výskumu, aby sme týmto deťom pomohli. To bola rozumná ponuka.

Tak ma niektorí lekári kontaktovali. Niektorí rodičia ma spojili so svojimi lekármi a hovoril som s nimi. Komunikoval som s nimi a podľa potreby sa odporúčali ďalšie konzultácie alebo nie.

V GMC ma uznali vinným z dôvodu, že deti mali kvôli tejto komunikácii napríklad lumbálnu punkciu.

Toto musí byť úplne nové obvinenie – zapríčinil som, že deti mali testy. Neurobil som ten test. Nebol som tam, keď sa test robil. Nepredpísal som ho. Ale zapríčinil som, že ho deti mali, pretože mi volali rodičia a ja som im navrhol, aby kontaktovali profesora Walker-Smitha.

Až takýto spletitý, čudesný a nečestný sa stal tento proces.

DM: A to boli zistenia, ktoré vyšli tento rok?

DW: Áno.

DM: Bolo to vlastne len pred pár mesiacmi. Aké sú ďalšie výsledky? Môžete nám priblížiť nejaké ďalšie obvinenia? …

DW: Samozrejme. Hlavným obvinením, hlavným zistením proti nám bolo, že sme tieto deti vyšetrovali bez schválenia etickej komisie. Urobili sme, a nielen my, sériu vyšetrení týchto detí bez schválenia etickej komisie.

Najprv mi dovoľte jednoznačne vyjasniť, že testy, ktoré sú klinicky indikované, nie sú výskumom, a preto pre ne netreba schválenie etickou komisiou nemocnice. Je to presne ako keď idete k lekárovi a lekár povie: „Máte zapálené hrdlo. Odoberiem vám vzorku krvi, aby sme zistili, či máte streptokoka.“ Toto je klinicky indikovaný test.

A moji kolegovia boli stopercentne schopní rozhodnúť o týchto klinických vyšetreniach. No GMC argumentovalo, že to boli vyšetrenia kvôli výskumu. Neboli.

Argumentovali aj tým, že výskumné testy neboli eticky schválené. Ani toto nie je pravda.

Vo svojej zanietenosti zabudli na to, že na prvky pre výskum článku pre časopis The Lancet existovalo platné etické osvedčenie. Bola to práca, ktorú som robil a týkala sa podrobného mikroskopického preskúmania tkanív týchto detí.

Takže v oboch prípadoch sa mýlili.

Nazvali klinické vyšetrenia výskumnými, nesprávne, a povedali, že výskumné vyšetrenia pre článok v The Lancet neboli eticky schválené, opäť nesprávne.

Takže mňa a mojich dvoch kolegov usvedčili v prvom rade z toho, že sme urobili výskumné vyšetrenia, ktoré neboli eticky schválené a v oboch prípadoch sa mýlili.

DM: Je celkom šokujúce uveriť, že prišli k takýmto záverom. Veď iste bola príležitosť poskytnúť im tieto informácie. Mohli si aj vypočuť tých troch lekárov a dvoch prísediacich. Pýtam sa, ako mohol ktokoľvek rozumný, logicky zmýšľajúci prísť k takému záveru? Nedáva to žiaden zmysel. Je to jednoducho iracionálna reakcia.

Máte nejaké teórie, alebo rozumiete, prečo sa dosiahlo toto rozhodnutie, či verdikt?

DW: Myslím, že sú dve možnosti. Dve alternatívy. Že to nepochopili. Veľmi zriedkavo sa stretávajú s výskumnými problémami a nevedia rozlíšiť medzi výskumným a klinickým. Je to nad ich chápanie. Nerozumejú tomu.

Iná možnosť je, že bol na nich vyvíjaný tlak, aby nás uznali vinnými. Nechcem veriť, že je to ten druhý prípad. Nechcem veriť, že sa podvolili akémukoľvek vonkajšiemu tlaku z vlády, aby nás uznali vinnými. Naozaj dúfam, že to nie je ten prípad.

Chcem veriť, že stále existuje spravodlivosť a že stále existuje nerozumnosť. Nikdy sa to nedozviem, len sa domnievam.

DM: Prinajmenšom v procese peer-review. Tá kontrola je zaujímavá časť procesu. Časť vášho usvedčenia, článok, váš pôvodný článok publikovaný v časopise The Lancet v roku 1998, ktorý celý tento proces začal, bol odvolaný. Dokonca neviem, či sa to už niekedy stalo, ale tento bol odvolaný.

Už skôr ste mi dnes vysvetlili niekoľko zaujímavých detailov, o ktorých asi nie každý vie. Zájdime do týchto detailov, pretože si myslím, že pre svet bude poučné, ak si ich vypočuje.

DW: Článok bol čiastočne odvolaný v roku 2004.

Čo to znamená?

Znamenalo to, že redaktor časopisu The Lancet, Richard Horton, požiadal, aby sme odvolali tvrdenie, že vakcína MMR spôsobuje autizmus.

No my sme nikdy takýto výklad neposkytli. Je to možné? Áno. Môžete odvolať možnosť? Nie. Je to úplne nelogické.

Mnohí moji kolegovia, myslím si, že boli celkom vystrašení celým tým procesom, sa rozhodli požiadať o čiastočné odvolanie. Traja z nás povedali nie.

DM: Koľko kolegov v tom bolo zapojených?

DW: Bolo nás 13, z toho desiati odvolali a traja nie. To nedáva vedecky žiaden zmysel. Nemôžete odvolať možnosť. My sme neprišli k záveru, že vakcína spôsobuje autizmus, naopak. Takže s týmto nechceme mať nič do činenia.

Keď prišlo záverečné rozhodnutie GMC, v podstate, že štúdia nebola eticky schválená, Dr. Horton sa rozhodol, že článok odvolá úplne.

A to napriek tomu, že to bola séria klinických vyšetrení, ktoré nepotrebujú byť eticky schválené.

Znova, úplne nelogicky, umožnili doktorovi Hortonovi, aby naďalej zväčšoval vzdialenosť medzi sebou a našim článkom. A nakoľko to aj sám v rôznych knihách pripustil, niet pochýb, že uverejnenie nášho článku mu prinieslo vážnu kritiku. Takže odstránením článku z písomných záznamov získal aspoň čiastočnú kompenzáciu.

My sme ostali v situácii, kde náš článok, tieto deti, realita o črevnom ochorení, život tých detí, ich úmrtia po vakcíne MMR, boli účinne odstránené zo záznamov.

Zmenilo to niečo? Absolútne nič. Je to len politické gesto.

Znamená to, že tie deti neexistovali, že ich problémy neboli skutočné, že nezačali po vakcíne upadať? Nie.

V skutočnosti si myslím, že to len odcudzilo veľkú časť vedeckej a lekárskej komunity, pretože je to len kus Orwellovho veľkého brata. Je to len cenzúra, ktorá sa snaží vysporiadať s nesúhlasnými hlasmi o možnosti, že vakcíny nie sú také bezpečné, ako sa domnievame.

A tak je zaujímavé, keď sa pozriete na The Lancet, jeho vlastníkom je nakladateľstvo Elsevier. Vydavateľom je Elsevier a bol vydaný veľmi zaujímavý článok na Age of autism (http://ageofautism.com), ktorý sa zameral na prepojenie medzi Elsevier, jeho prezidentom a jeho pozíciou v rade GlaxoSmithKline.

DM: A Elsevier je obrovské vydavateľstvo. Asi najväčšie vydavateľstvo lekárskych časopisov na svete. Majú stovky a stovky rôznych časopisov, ktoré vydávajú, The Lancet je jeden z nich.

DW: Čo nás privádza k ďalšiemu bodu, o ktorom sme sa už predtým zhovárali. Následne sme vydali článok v ďalšom časopise vydavateľstva Elsevier, Neurotoxikológia. Ten bol súčasťou dlhého výskumu.

Je to zaujímavé a len stručne načrtnem pozadie. Je to štúdia, ktorá sa mala urobiť pred mnohými rokmi. Keď sa robia bezpečnostné štúdie pre vakcíny, veľmi často sa robia na primátoch, nie na ľuďoch predtým, ako sa dajú deťom. Jedným z tých primátov je makak rhesus, opica starého sveta. Tak sme sa pred niekoľkými rokmi, pred ôsmimi alebo tak rozhodli, že urobíme štúdiu, ktorá zatiaľ nebola urobená.

Zobrali sme celý očkovací plán. Čo sa stane v skutočnosti, keď mláďatá primátov vystavíme tomu, čo dostanú deti od narodenia do preočkovania v predškolskom veku? Bol to plán očkovaní v roku 1990 s vakcínami s thimerosalom. Aký bol výsledok?

Výsledok v zmysle ich vývinu, v zmysle ich poznávania, v zmysle funkčnosti ich trávenia, v zmysle funkcií ich imunitného systému, mozgu, všetky takéto veci, veľmi, veľmi podrobná štúdia.

Takáto štúdia sa mala urobiť. Nikdy sa však neurobila. Nikdy sa neurobila, zvláštne. Rodičia by mohli očakávať, že sa preskúmala bezpečnosť všetkých plánovaných očkovaní, ktoré ich deti dostanú, dohromady, no nepreskúmala sa. Na jednotlivé vakcíny sa dozerá, ale na celý plán nie.

Tak sme sa rozhodli, že tú štúdiu urobíme.

Prvý článok sa zameral len na účinky thimerosalu. Na vakcínu s obsahom ortuti proti hepatitíde B v deň narodenia a osvojenie základných reflexov, ako sú potravové reflexy. Porovnávali sme ich s nezaočkovanými zvieratami, oni dostali ako kontrolná skupina fyziologický roztok.

Zistili sme, že u očkovaných zvierat sa prejavilo výrazné omeškanie v osvojení si týchto základných život zachraňujúcich reflexov. Hneď v prvé dni ich života, čo je veľmi, veľmi znepokojivé.

Publikovali sme článok, ktorý prešiel veľmi prísnym peer-review procesom. Publikovali ho online v časopise Neurotoxikológia a aha, po rozhodnutí GMC sa rozhodli, že vo vydaní samotného článku nebudú pokračovať.

Článok bol stiahnutý. Nie kvôli jeho klinickej či vedeckej podstate. Prešiel peer-review konaním, o ktorom sme pred chvíľou hovorili, procesom kontroly spolu- odborníkmi, ktorý chápeme ako jednoznačne nevyhnutný pre chod vedy. Tým procesom prešiel. Bol publikovaný a následne stiahnutý.

Všetci máme vlastné názory, ale faktom je, že keď môj kolega kontaktoval redaktora časopisu a spýtal sa ho, čo sa stalo, redaktor ho usmernil k osobe v Elsevier.

To je zvláštne.

Keby ho stiahli z vedeckých dôvodov, redaktor by sa s tým mal vedieť vysporiadať. No článok nebol stiahnutý z vedeckých dôvodov. Kontakt bol riadený vydavateľstvom Elsevier, samotným nakladateľstvom. No… vydavateľstvo by nemalo diktovať časopisu, čo by mali uverejňovať a čo nie.

DM: Majiteľ časopisu.

DW: Správne. To je rozhodne výnimočná situácia. Bolo to teda rozhodnutie, ktoré prišlo zhora, od vydavateľov.

A ako som už spomínal predtým, nevie sa, že Elsevier a GlaxoSmithKline majú spoločného menovateľa, prepojenie a prezidenta Elsevier. Takto si môže človek len domýšľať, či to s tým súvisí, alebo nie, nevieme to.

Obrovský potenciál pre konflikt záujmov. Malo by sa to zverejniť a nemalo by to ovplyvniť, a ostáva len dúfať, že ani neovplyvnilo, rozhodnutie článok stiahnuť. No dôležitý fakt je, že toto rozhodnutie urobilo vydavateľstvo a nie redaktor, vedecký redaktor samotného časopisu.

DM: Hovoríme o farmaceutickej spoločnosti, ktorá vyrábala vakcínu, ktorá bola stiahnutá v Británii po štyroch rokoch, pretože spôsobovala nárast meningitíd kvôli svojej kontaminácii.

DW: Správne.

DM: Skutočne zaujímavá informácia, ktorá doteraz nebola zverejnená. Jeden z Vašich najväčších kritikov v USA je Dr. Paul Offit, ktorý je známy ako jeden z najväčších obhajcov očkovania. Vlastne ani nie očkovania, ale povinného očkovania, núteného očkovania, pri ktorom sa výrazne obmedzuje právo voľby rodičov. Právo samostatne rozhodnúť, či ich dieťaťu vakcínu dajú, alebo nie.

A je to presne ten istý lekár, ktorý sám môže mať obrovský konflikt záujmov, pretože zarobil milióny dolárov na vývoji vlastnej vakcíny proti rotavírusom.

Zaujímavé je, že sa nedávno zistilo, že jedna z ďalších vakcín proti rotavírusom bola kontaminovaná prasacím vírusom. To je ďalší vedľajší jav, no Dr. Offit prehlásil, že je to bezpečné, a že netreba očakávať žiadne nežiaduce účinky, keď sa nevinnému dieťaťu podá za deň 10 000 vakcínových antigénov… v očkovaní.

Je úplne absurdné si myslieť, že niekto by mohol niečo také povedať, a to nehovorím ešte o niekom, kto sa považuje za odborníka na očkovanie.

Zaujímalo by ma, či by ste sa mohli k tomu vyjadriť, myslím k jeho poznámke. Možno o tom chcete trochu popremýšľať…

DW: Nie, veľmi rád sa k tomu vyjadrím. Je to niečo, čo mi dalo dôvod na obavy. Poďme si len zaradiť Dr. Offita. Pri niekoľkých príležitostiach som mu ponúkol doporučenou zásielkou a poštou, aby sme spolu verejne diskutovali v ľubovoľnom čase a mieste podľa jeho výberu, on na to nikdy nezareagoval. A ani nepredpokladám, že by sa to zmenilo.

Poďme si povedať o jeho zmysle pre úmeru a náležitú opatrnosť v tom, čo hovorí.

Napríklad vo svojej knihe o falošných prorokoch Autizmus a falošní proroci tvrdí, že som odporúčal používanie jednozložkových vakcín vo februári 1998, keď už neboli k dispozícii.

Boli. Keby neboli, tak by som ich neodporúčal.

Ak si to vygooglite, ak zadáte do googlu „stiahnutie jednozložkových vakcín v Británii“, hneď prvá stránka vám ukáže presný dátum ich stiahnutia na jeseň toho roku, šesť mesiacov po tom, čo som to povedal.

To je všetko, čo potreboval Dr. Offit urobiť, aby si overil fakty. To je všetko.

DM: Použiť Google.

DW: Neurobil to.

Namiesto toho napísal knihu, šiel s ňou do tlače a očiernil ma tým, že naznačil, že moje odporúčanie bolo v konečnom dôsledku neetické.

Takto teda pristupuje Dr. Offit k svojej práci.

Teraz prejdeme k vašej konkrétnej otázke o použití 10.000, čo si myslím, že teraz skorigoval na 100.000 antigénov vo vakcíne za deň.

Je to založené na teoretickej štúdii, ktorú robil. Bola zameraná na druh genetickej variability génov, ktorá zodpovedá za tvorbu protilátok. Výsledky naznačili, že podľa dostupných čísel by sme mali byť schopný vytvoriť takýto počet protilátok.

Sú to čisto teoretické matematické hókusy pókusy.

Nemá to vôbec nič spoločné so skutočným svetom a je čudné, že s tým šiel von a povedal to. To ma z bezpečnostného hľadiska naozaj znepokojuje. Vezmite si napríklad MMR a vakcínu proti ovčím kiahňam, MMRV ako napríklad ProQuad, nepriaznivým dôsledkom je zdvojnásobenie počtu kŕčov.

Teda pridaním len jedného a nie 999.000, len jedinou vakcínou navyše sa zdvojnásobil počet nežiaducich, potenciálne nebezpečných reakcií až do takého rozsahu, že vakcína ProQuad musela byť stiahnutá.

Takže návrh, že môžete dať dieťaťu v jeden deň 100.000 vakcínových antigénov je úplný nezmysel.

A výnimočný, za všetko hovoriaci je aj fakt, že žiaden iný imunológ, či odborník na očkovanie s významnou pozíciou sa nepostavil za doktora Offita a nepovedal, áno, môžete ísť do toho.

Znepokojuje ma aj to, Joe, že sú tu tendencie (a je to výsledok práce s verejnosťou) rozdeľovať to na pre a proti očkovací postoj.

Pre Paula Offita je omnoho jednoduchšie nazvať nás odporcami očkovania, ako zapojiť sa do diskusie. Ja vôbec nie som proti očkovaniu. Iróniou je, že záchrancami očkovacej politiky v tejto krajine a po celom svete budú ľudia, ktorí na prvé miesto dávajú bezpečnosť pri očkovaní, nie zisky či stratégiu, pretože ako viete, očkovacia politika závisí na dôvere verejnosti.

A keď verejnosť stratí dôveru voči ľuďom, ako je doktor Offit, čo je celkom reálne, potom odmietnu všetky vakcíny a to povedie k oživeniu infekčných chorôb a k problémom.

Vakcíny nie sú dokonalé a stratégia, v ktorej je prvoradá bezpečnosť je nutná, optimalizuje bezpečnosť vakcín nad všetky ostatné otázky a kladie zdravie detí na prvé miesto.

A tak, v tejto situácii tí, ktorí uprednostňujú pri očkovaní bezpečnosť, sú v skutočnosti tí, ktorí udržia dôveru verejnosti v dlhodobom hľadisku, na rozdiel o tých, ktorí ju podkopávajú tvrdeniami ako, že pokojne môžete dieťaťu podať 100.000 vakcínových antigénov v jeden deň.

V konečnom dôsledku toto spôsobí zrútenie očkovacieho programu.

DM: Jednou z významnejších organizácií v USA je NVIC (National Vaccine Information Center = Celoštátne informačné stredisko o očkovaní), ktoré vedie Barbara Loe Fisher. Propaguje túto tému už viac ako 25 rokov. Centrum je v podstate dobrovoľnícka organizácia s malým prevádzkovým rozpočtom. Skutočne presadzujú odkaz, aby bola bezpečnosť vakcín na prvom mieste, v žiadnom prípade nie sú proti očkovaniu ako takému.

A predsa, The Lancet nedávno uverejnil úvodník či článok o ľuďoch a hnutiach, ktorí vystupujú proti očkovaniu a NVIC opísal ako jednu z vedúcich organizácií v tomto hnutí.

Jeden z argumentov, ktorý proti tomu dali a v podstate dôkaz negatívnych dôsledkov toho, že ľudia počúvajú NVIC, je nárast, či relatívny nárast osýpok a mumpsu ako dôsledok toho, že ľudia načúvajú ich odkazu a rozhodnú sa neočkovať.

Výsledok teda bol, že očkovanosť klesla a početnosť týchto ochorení vzrástla.

Zaujímalo by ma či viete… toto používajú ako hlavný argument na zdôvodnenie toho, že organizácie, ktoré propagujú bezpečnosť vakcín majú negatívny dopad na zdravie verejnosti a časom to použijú ako spôsob ospravedlnenia zavedenia povinného očkovania. Zaujímalo by ma, či sa k tomu môžete vyjadriť, pretože to sa zdá byť ich hlavný argument.

DW: Toto je veľmi dôležitá otázka. Poďme tento argument vyvrátiť.

Zoberme si najskôr osýpky. Vyskytol sa v UK nárast počtu osýpok? Áno, vyskytlo sa o niečo viac prípadov. Ako sa to mohlo stať?

Určite sa pamätáte, že som odporúčal používanie jednozložkových vakcín. Vo februári 1998 som navrhoval presadzovať jednozložkové vakcíny. O šesť, sedem mesiacov neskôr vláda zrušila licenciu na ich dovoz a táto možnosť bola rodičom upretá.

Takto rodičia, ktorí neboli proti očkovaniu prišli o možnosť, ako chrániť deti, keď mali nefalšované obavy kvôli bezpečnosti vakcíny MMR. Obavy, ktoré boli vyvolané tým, že pred pár rokmi musela byť jedna z bezpečnostných dôvodoch stiahnutá.

Takže mali obavy úplne opodstatnene.

No vláda im zobrala možnosť výberu a aha čo sa stalo, osýpky sa vrátili.

Takže koho viniť za návrat osýpok? Ich, pretože uprednostnili ochranu svojej stratégie pred ochranou detí.

Mumps je veľmi zaujímavý. CDC urobilo štúdiu o mumpse v tejto krajine, v USA. Keď Maurice Hillerman odišiel z Mercku, šéf vakcín z Mercku odišiel do CDC…

Dr. Joseph Mercola (ďalej DM): On medzičasom zomrel.
DW: …mám vakcínu proti mumpsu, chcel by som ju použiť. Urobili štúdiu a povedali: „Nie je potrebná. Mumps je u detí banálna choroba. Nepotrebujeme vakcínu proti mumpsu.“

Ale dostala sa tam. Dostala sa tam a je za tým príbeh, ktorý vyjde neskôr v knihe od Patricka Tearneya, dúfajme, že ešte tento rok. Dostali tú vakcínu do očkovacieho programu.

Problém bol, že vakcína proti mumpsu nefunguje. V prvom rade nechráni dosť ľudí a u tých, ktorých chráni, ochrana netrvá dlho. Predvídali problém. Povedali, že jeden z hlavných problémov s vakcínou proti mumpsu…

DM: Dnes je to Merck.

DW: Je to Merck v tejto krajine a bol to SmithKline v Británii.

Vakcína proti mumpsu, hladiny protilátok, úroveň ochrany padala veľmi rýchlo a oni to očakávali. Povedali, je tu problém. Ak vakcína nefunguje, volá sa to druhotné zlyhanie, hladiny protilátok klesajú a ochrana časom mizne. Potom meníme banálnu detskú chorobu na možno nebezpečnejšiu chorobu dospelých, pretože ako vieme vy a ja, ako aj verejnosť, mumps u dospelých mužov môže spôsobiť zápal semenníkov a neplodnosť. Môže spôsobiť iné problémy.

DM: Zápal semenníkov.

DW: Zápal semenníkov. Takže tam bolo riziko.

Ak by uviedli túto vakcínu, viedlo by to k dlhodobému problému, pretože zobrali banálnu detskú chorobu a premenili ju na nebezpečnejšiu chorobu.

Presne to sa stalo. Preto teraz pozorujeme prepuknutia mumpsu vo vysoko zaočkovaných populáciách, v populáciách ľudí, ktorí nedostali jednu, ale dve dávky a viac, pretože preočkovanie ďalšou vakcínou nefunguje.

DM: To je veľmi dôležitý bod. Mohli by ste to zhrnúť ešte raz?

Váš názor je, že v populácii, ktorá nie je zaočkovaná, je menšia pravdepodobnosť nákazy mumpsu v dospelosti, ako vo vysoko zaočkovanej populácii?

DW: Je to tak, pretože ak ho dostali v detstve, pred dospelosťou, mali mierny bežný mumps, vyvinula sa u nich doživotná imunita a v dospelosti sú imúnni.

DM: Čiže prirodzená imunita, ktorý zvyčajne získajú v nezaočkovanej populácii bude omnoho lepšia a obmedzí, či eliminuje jedinú známu vážnu komplikáciu mumpsu, ktorou je zápal semenníkov a opuch, čo vedie k neplodnosti.

DW: Sú aj iné komplikácie, napríklad zápal pankreasu…

DM: No, táto je hlavná.

DW: Rozhodne, to je hlavná.

Takto sa zobrala všedná choroba a očkovaním sa zmenila na nebezpečnejšiu.

Teraz je tu však už riadny zmätok. Sú vo veľkých ťažkostiach, pretože jedna dávka MMR mumpsu nezabráni. Dve dávky MMR mu nezabránia, tri dávky…

Vznikla populácia závislá na preočkovávaní vakcínami po zvyšok života, aby sa vyhli komplikácii, ktorú spôsobil človek.

DM: Nie je im práve toto vhod? Možno je to práve model, ktorý chceli. Vytvoriť problém a riešenie, ktoré navrhujú požaduje ďalšie používanie toho riešenia, čo prudko a exponenciálne zvyšuje zisky, pretože dopyt po riešení rastie po samý vrch.

To je len jedna choroba, mumps. Nebolo to skúmané pre ostatné ochorenia.

DW: Bola to konšpirácia, čakali to? Neviem.

Nezamieňajme si konšpiráciu s neschopnosťou. Ja si myslím, že spravili obrovskú chybu.

DM: To je dobrá poznámka.

DW: Bola tam neschopnosť. Boli nekompetentní. Boli snaživí. Tak súrne potrebovali dostať vakcínu na trh, že ignorovali možné problémy a teraz máme veľký, veľký problém.

Vakcína proti mumpsu je nebezpečná. Nefunguje.

DM: Je ťažké si predstaviť, že vo farmaceutickej spoločnosti sa stretneme s neschopnosťou. Iste, v regulačných úradoch sa možno na to poriadne nepozreli, alebo to riadne nepremysleli, ale farmaceutické spoločnosti sú tí, ktorí budú zo zvýšenej spotreby vakcíny profitovať. Možno to v tej dobe nevedeli.

Myslím, že vy ste im dali výhodu pochybností, no oni sú iste tí, ktorí z toho budú profitovať.

DW: Myslím, že niet pochýb, že ak vytvoríte generáciu, ktorá je závislá na ďalšom a ďalšom pravidelnom preočkovávaní vakcínami, rapídne sa zvýši váš objem predaja. Takže profit tu je.

Mojim záujmom je, aby sa toto šialenstvo zastavilo. Musí sa skončiť.

Do celého riadiaceho procesu sa musí vniesť zdravý rozum. Teraz tam nie je. Nie je. A kvôli tomu teraz pozorujeme epidémie mumpsu po celom rozvinutom svete.

Obviňovať z toho Barbaru Loe Fisher a NVIC je úplný nezmysel.

DM: Sú aj iné choroby podobné mumpsu, pri ktorých vidíte, predpovedáte, či myslíte, že by mohli byť na rovnakej ceste?

DW: Myslím, že v tomto zmysle ma najviac znepokojujú ovčie kiahne. Mám skutočné starosti pri vakcíne proti ovčím kiahňam, ktorá môže mať podobný efekt, pretože ovčie kiahne sú pre väčšinu detí mierne ochorenie.

DM: Podobne ako mumps.

DW: Podobne ako mumps.

Ovčie kiahne u dospelých už mierne nie sú.

Kiahne u dospelých môžu byť vážnym ochorením spôsobujúcim zápal mozgu, závažný problém. Čiže znova, keď presuniete očkovaním citlivosť na ochorenie do vyššieho veku a vakcína nepôsobí dlhodobo, potom máte veľké problémy.

A v pozadí vakcíny proti ovčím kiahňam sú aj iné otázky.

Stretávame sa s pásovým oparom u detí. Stretávame sa s pásovým oparom u dospelých, pretože nie sú v spoločnosti opakovane vystavovaní deťom s ovčími kiahňami, čo je prirodzená cesta na posilňovanie imunity.

Takže keby som menovať jednu vakcínu, ktorou som obzvlášť znepokojený a určite si podľa mňa vyžaduje dlhodobú štúdiu, bola by to vakcína proti ovčím kiahňam.

DM: Ďalšia z vecí, ktoré mňa skutočne znepokojujú, je nepochybne nezmyselné šialenstvo odporúčať dieťaťu, novorodencovi, neškodnému nevinnému dieťaťu očkovanie proti hepatitíde B v deň narodenia.

Je to choroba, ktorá je skutočne prenosná výlučne krvou, musí sa teda preniesť transfúziou či pohlavným stykom. Neexistuje žiaden iný známy spôsob nakazenia, okrem prenosu z matky na dieťa.

Keby sa toho skutočne tak obávali, mohli by len urobiť test z krvi a zistiť, či je matka prenášačom alebo nie. A ak áno, potom zaočkovať dieťa. To sa však nedeje.

Deje sa toto… väčšine novorodencov v tejto krajine, dokonca bez vedomia rodičov… dieťa sa odnesie na novorodenecké a zaočkuje, rodičov sa ani nepýtajú.

Pre mňa je toto šialenstvo. Ak o tom rodič vie, môže očkovanie odmietnuť, no musí byť veľmi, veľmi opatrný a vedieť o tom vopred. Zaujímalo by ma, či by ste sa mohli vyjadriť k hepatitíde B?

DW: Toto je ohromný problém. Okrem faktu, že z hepatitídy B sa dá urobiť skvelý prípad pre imunizáciu, pretože sa vyskytuje endemicky a má vo svete vysokú chorobnosť a úmrtnosť, keď príde na konkrétny problém…

DM: Ste vyškolený gastroenterológ, ste obzvlášť kvalifikovaný vyjadriť sa k tomu.

DW: Keď sa zameriame na konkrétny problém očkovania v prvý deň života, obklopujú ho viaceré problémy. Prvý je štúdia na primátoch, ktoré sme v deň narodenia očkovali proti hepatitíde B.

Pozreli sme sa na bezpečnostné štúdie tohto postupu. Čo sa spravilo, aby sa určilo, že je to v prvý deň života bezpečné?

Nie len očkovanie v deň narodenia, no očkovanie každého dieťaťa, či sa už narodilo v 24tom, 30tom alebo 40tom týždni, či jeho pôrodná hmotnosť bola 4,5 kg, 1,5 kg alebo 1 kg, všetky dostali vakcínu v prvý deň. Bezpečnostné štúdie…

DM: Neexistujú.

DW: Nemohli sme ich nájsť.

A to bolo neuveriteľne šokujúce, veľmi šokujúce. Ako sa to mohlo stať?

Keď idete urobiť takúto štúdiu, keď to chcete urobiť, keď z toho chcete urobiť očkovací plán pre všetky deti v krajine, potom si musíte byť absolútne istý, že ste urobili bezpečnostné opatrenia správne. Pretože ak nie, môžu vzniknúť záludné problémy. Malé stupne poškodenia, ktoré neodhalíte hneď, ale neskôr sú katastrofálne. Tak sa radšej ubezpečte, že ste sa poriadne pripravili. No a oni sa nepripravili.

DM: Doteraz.

DW: A to je pre mňa vážny zdroj obáv. Prejdime k ďalším otázkam, ktoré ste rozvírili, a to je postup nemocníc.

Máme matku, ktorá práve strávila 24, či 48 hodín pôrodom, je absolútne vyčerpaná a nie je v stave dať informovaný súhlas. Skrátka nie je v stave to urobiť.

V mnohých prípadoch sa ich dokonca ani nepýtali. Ako ste vraveli, dieťa len odnesú, pretože taký je očkovací plán.
Toto musí skončiť. Je to trestné a musí to skončiť.

Musí byť nejaký stupeň právnej kontroly nad týmto procesom, pretože matka nie je v stave dať riadny informovaný súhlas a často, ako ste povedali, sa jej ani nikto nepýta.

Máme tu dva samostatné problémy. Jeden sa týka bezpečnostných analýz celého tohto procesu a druhý sa týka postupov, ktoré sprevádzajú to, ako sa to deje.

DM: Informovaný súhlas je skutočne základné právo nás všetkých. Bolo nám odobraté. A ani nám nepovedali, že sme ho stratili, nevieme o tom.

DW: Spojenie informovaný súhlas je oxymoron. Aby ste boli schopný dať informovaný súhlas, musíte mať informácie, ktoré odsúhlasíte. Ak bezpečnostné informácie neexistujú, nemôžete dať k nim dať informovaný súhlas. Takže proces informovania súhlasu sa ani nezačne.

DM: To je zaujímavý spôsob, ako sa na to pozerať, oxymoron. Ak údaje neexistujú, ako ich len môžete… ako môže rodič vedieť o možných komplikáciách? Proste nemôže. Jednoducho nie sú známe. To je aj prvoradé posolstvo NVIC, dávať bezpečnosť vakcín na prvé miesto. Bezpečnostné štúdie jednoducho musíme robiť.

Vážim si vaše poznámky o informovanom súhlase. Zaujímavé je, neviem, či sa to dá nazvať úžitkom, no povedzme, že jedným z úžitkov, ktoré boli z druhej svetovej vojny, je Norimberský tribunál. V ňom sa riešili zverstvá v Nemecku a vyvinul sa norimberský kódex, v ktorom sa presadzuje aspekt informovaného súhlasu. To bolo totiž jedno zo zverstiev, ktoré sa objavili, robili na ľuďoch pokusy. A kódex v podstate rozviedol myšlienku, že je neetické vykonávať skúšky na ľuďoch bez ich dobrovoľného informovaného súhlasu.

Je zaujímavé, že Dr. Offit, ako ste už predtým spomínali, je veľký zástanca povinného očkovania pre dobro verejného zdravia, pretože výhody prevyšujú riziko. To je vážne smiešne vo svetle informácií, o ktoré ste sa s nami práve podelili. My totiž jednoducho riziká nepoznáme, pretože sa neurobili žiadne štúdie. Zaujímalo by ma, či sa môžete vyjadriť aj k tomuto.

DW: Samozrejme, len v skratke pohľad na Všeobecnú lekársku radu (GMC). Nazvali ma nemorálnym. Ja by som chcel len povedať, ako aj vy, že etika je o plne informovanom súhlase, naozaj informovanom a ja som nikdy nič bez neho neurobil. Po celý čas som sa držal etického kódexu.

Obzvlášť znepokojivé je, že tu hovoríme o povinnom očkovaní. Samotné povinné očkovanie je dôkazom zlyhania tohto procesu.

Ak musíte očkovanie nariadiť, ak nemáte slobodnú vôľu ľudí, ak nemáte dôveru ľudí vo vašu očkovaciu politiku, a preto ju musíte nariaďovať, musíte ľudí prinútiť k poslušnosti tým, že nebudú môcť chodiť do školy, či využívať štátne príspevky. Vtedy ste zlyhali.

Úplne ste zlyhali vo vašom cieli získať dôveru verejnosti k vašej zdravotnej politike.

Iróniou je, že nutnosť nariaďovať očkovanie je odrazom zlyhania systému. Som jednoznačne a úplne proti tomu, aby sa odobrali práva rodičom starať sa o svoje deti, robiť rozhodnutia, čo by deti mali a nemali mať a odovzdať ich štátu.

Jeden z najzaujímavejších prípadov, na ktoré som natrafil, bola matka autistického dieťaťa na jednom stretnutí. Jej práca zdravotnej sestry zahŕňala odobratie detí, ktoré boli v súdnom poručníctve, pretože rodičia tých detí ich nedali zaočkovať. Ona ich mala zaočkovať, nasilu tieto deti zaočkovať. Zobrať tieto deti a zaočkovať ich, pretože ich rodičia sa dobrovoľne rozhodli, že ich očkovať nedajú a vláda zasiahla a rozhodla, že majú na to právo.

A to, čo sa stalo jej, je najkrutejšia irónia. Jej dieťa po očkovaní upadlo a stal sa z neho úplný autista.

Musí žiť s tým vedomím do konca života. Že aj ona to robila, že bola súčasťou systému, ktorý podnecoval, podporoval proces pripomínajúci viac stalinistické Rusko ako Ameriku dnešných dní.

DM: Myslím, že to prináša aj podstatu výzvy, ktorú máme v tejto krajine, Máte tu pravdepodobne jednu z najlepších disciplín, pediatrov a doslova najnižšie mzdy. Naozaj neuveriteľne motivovaných oddaných jednotlivcov.

Myslím, že to nie je len otázka, ale skutočný obraz väčšiny pediatrov. A predsa, sú tak pevne oddaní tomuto procesu, že sú takmer násilní, ak im niekto odporuje.

A predsa predstava, že by mohli skutočne spôsobovať utrpenie, je pre nich taká strašne desivá, že si ju ani nepripúšťajú. Proste to nemôžu objektívne prehodnotiť. Je to rovnaká otázka. A jedna z hlavných výziev, ktoré sú pred nami, je prekonať to, pretože by museli priznať, že veľká časť ich práce možno spôsobuje viac škody ako osohu.

DW: Áno, je mi ich ľúto a súcitím s pediatrami ako skupinou, pretože sú prinútení, predovšetkým poisťovňami, sú obmedzení na 5, alebo 10 minút, alebo na krátku konzultáciu a za ten čas máte ledva čas vziať pero a vypísať recept, či podať vakcínu.

Aby si zabezpečili primerané živobytie sú závislí na informáciách z CDC, AAP (Americká akadémia pediatrov). Musia im veriť a pracovať podľa nich, ale nie sú v pozícii, aby si mohli informácie prispôsobiť podľa seba.

Ja tomu celkom neverím. Ja si myslím, že keby sa o to ľudia skutočne zaujímali, prečítali by si tie články a prišli by k vlastnému rozhodnutiu, čo je správne a čo nesprávne, čomu veriť a čomu nie.

Príkladom toho je naša nedávna reakcia na úplne nezmyselný článok, ktorý napísal Dr. Ari Brown. Je to zástanca vakcín a hovorca IAC (Immunization Action Coalition = Spojenectvo za očkovaciu činnosť). Bol napísaný pre ľudí. Mal opísať, prečo sú vakcíny bezpečné, ale obávam sa, že bol fakticky úplne nepresný a vedecky bez akéhokoľvek zdravého rozumu.

A keď sme na to napísali reakciu, dostala sa k pediatrom?

Videli ju? Je to na letáku, ktorý si rodičia zoberú, keď idú k lekárovi? Nie.

Ale malo by to tak byť, pretože to je pravá podstata informovaného súhlasu, pozrieť sa na klady aj na zápory.

DM: Toto je jedna časť vášho poslania, poskytovať aj tieto informácie, pretože médiá to zjavne nerobia.

Myslím, že jasným príkladom je naša činnosť za minulý rok. Boli sme jedným z hlavných dôvodov, prečo tak veľa ľudí odmietlo vakcínu proti prasacej chrípke v USA aj po celom svete. Tá mala byť riešením obrovskej pandémie, ktorá bola v skutočnosti jednou z najmiernejších chrípkových sezón v histórii.

Čiže hlavným výsledkom, a skutočne si myslím, že tým najdôležitejším je to, že môžeme veci zmeniť. Keď máme takéto informácie, keď sa s nimi vieme podeliť so známymi a rodinami, a oni budú vedieť, že existuje platné vedecké zdôvodnenie pre takéto rozhodnutia, potom sa náš odkaz dostane medzi ľudí.

Mám na mysli…. že preto to napísali… že ten článok vyšiel v The Lancet, pretože sa boja toho, čo robíme. Toho, že vzdelávame širokú verejnosť. Že je tu možnosť, že existuje riadny vedecký dôvod na obavy, pretože sa nespravili riadne štúdie.

Čím viac informácií zverejníme, čím viac sa toho rozšíri do sveta, tým je pravdepodobnejšie, že dosiahneme zmenu politiky, ktorá bude racionálna a bude dávať zmysel.

Nejde o to, že sme proti očkovaniu, len sa to musí robiť bezpečne, dôkladne a s rozumom.

V dlhodobom hľadisku nám to nepoškodí. Myslím, že tým sa môže povzbudzovať. Niečo meníme, a to práve prácou priekopníkov, ako ste vy. Dostal ste preto veľa rán od chrbta a my sme vám vďační za všetku vašu prácu, dostal ste úder aj za mnohých z nás.

Bol ste napádaný osobne, až do štádia, že vás verejne zdiskreditovali, ponížili vás, museli ste sa presťahovať do tejto krajiny a opustiť svoje prestížne pôsobisko. Naozaj ste dostali úder za všetky klamstvá a vo svete sú milióny ľudí, ktorí budú mať osoh z toho, čo ste urobili.

Našou úlohou je zobrať, čo ste urobili a šíriť to ďalej, deliť sa s informáciami, aby čo najviac ľudí vedelo, že je na tom niečo pravdy, o ktorej nie sú informovaní.

DW: Naozaj si to cením, Joe. Mal som akési…. zopár vecí sa pre mňa skončilo, no nejde o to, čo sa stalo mne. Nie je to dôležité.

Viete, že ja sám som sa tak rozhodol. Ak sa vydáte touto cestou, rozhodli ste sa pre ňu v minulosti. Je to príbeh, ktorý sa začal písať predtým, ako sme sa vy a ja narodili. Je to príbeh dejín medicíny.

Ak sa pozriete na thalidomid, prvý lekár, pôrodník v Austrálii, McBride, ktorý ho opísal v The Lancet, bol vyradený. Bol vyradený. Farmaceutické spoločnosti po ňom šli, jeho výskum sa kritizoval, na detailoch nezáleží, ale bol tam proces.

Rovnako v Austrálii, keď nedávno prebiehal prípad Vioxxu (analgetikum) od Mercku, na verejnosť sa dostali vnútorné obežníky o tom, ako jednať s lekármi, ktorí kritizovali bezpečnosť Vioxxu. Obežníky boli o izolovaní, diskreditácii a v poslednom sa hovorilo: „…možno ich budeme musieť vyhľadať a zničiť ich, kdekoľvek žijú.“

Toto má medicína za sebou, keď príde na bezpečnosť liečiv nejakej spoločnosti.

Keď som mal rozhovor na NBC (TV stanica v USA – pozn. prekl.), aj keď sa to nedostalo cez strižňu, opýtali sa ma, či verím na nejakú konšpiračnú teóriu a ja som odpovedal: „Toto nie je konšpiračná teória, skôr je to politika korporácií.“

Je tu ďalšia vec, ktorú by som chcel povedať k deleniu na zástancov a odporcom očkovania. Zaujímavý je prípad nedávneho stiahnutia áut od Toyoty kvôli bezpečnostným rizikám, ktoré súviseli so zasekávaním brzdového pedálu. Boli ľudia, ktorí žiadali stiahnutie týchto áut nazvaní odporcovia automobilov?

Nemyslím. Vôbec neboli proti autám. Báli sa o ľudí, ktorí by mohli havarovať a umrieť na cestách.

To z nich nerobí odporcov áut a ani celá táto dichotómia pre a proti očkovaniu nedáva žiaden zmysel, absolútne žiaden.

DM: To je veľmi dobrá analógia a navyše pre každého aj naozaj očividná.

DW: No a nakoniec. Povedali by ste si, že táto ubitá a vyčerpaná skupina, navyše obklopená všetkými tými expertmi, ktorí im vravia, že sa mýlia, odíde. No oni neodchádzajú.

Títo rodičia neodchádzajú. Tieto deti neodchádzajú.

Nedávno sa robila štúdia, tuším, že na univerzite v Michigine. Po všetkom, čo sa stalo a napriek miliónom, ktoré sa minuli na prácu s verejnosťou, po všetkom tom kopaní a nátlaku na lekárov, ktorí sa do toho zapojili, diskreditácii, jeden zo štyroch rodičov verí, že očkovanie spôsobuje autizmus.

Inými slovami, Joe, prehrali. Prehrali vojnu o verejnú mienku.

My sme neurobili nič. Z našej strany je toto prvý krát, čo o tom hovorím. Sedíme tu spolu po prvý krát. My sme neurobili nič. Naše výdavky na prácu s verejnosťou sú nulové.

Jeden zo štyroch rodičov v tejto krajine. Prečo? Odpoveď je úplne jednoduchá, pretože je to skutočnosť.

DM: Je to pravda.

DW: Je to pravda a žiadne výdavky na prácu s verejnosťou, nátlak ani ohováranie to nezmenia.

DM: Alebo nariadenia prezidenta.

DW: Obávam sa, že zobrali na vedomie, že jeden zo štyroch rodičov v tejto krajine verí, že očkovanie spôsobuje autizmus. Nebude to asi naprieč celým obyvateľstvom. Táto jedna štvrtina bude skôr inteligencia, vzdelaní ľudia, odborníci a ľudia, ktorí počúvajú, hovoria a čítajú.

Takže toto nie je len odlesk, toto je pre spoločnosť vážny problém. A ak to systém neuzná, nevezme to na vedomie, potom bude mať skutočné problémy, pretože teraz sa začína obrana. A čo sa stane z tej jednej štvrtiny?

DM: To je výzva. Máme do činenia s prudko rastúcou epidémiou. S budúcnosťou našej kultúry, s budúcnosťou detí. Niekto sa za tieto bezbranné a nevinné deti musí postaviť.

DW: Jednoznačne.

DM: A ja Vám znova úprimne ďakujem, za to, že ste povstal a niečo zmenil. Nie celkom súhlasím s vašim tvrdením, že ste neurobili vôbec nič. Venovali ste tomu celoživotnú prácu.

DW: Myslel som v zmysle práce s verejnosťou…

DM: Áno, pojem práce s verejnosťou je skutočnosťou, no my budeme určite šíriť toto posolstvo ďalej, k čo najväčšiemu počtu ľudí. Toto je príbeh, ktorý musí byť vypočutý.

Tento príbeh sa musí šíriť a určite musíme z toho každého štvrtého urobiť každého druhého a troch zo štyroch. Pri jednej štvrtine dosiahnete bod zlomu.

Pri 50% je to väčšina spoločnosti.

Naozaj niečo meníme. Nemyslím, že sme ďaleko od času, kedy zutekajú. Naozaj už nemajú inú možnosť okrem zmeny. Preto vám ďakujem za všetko, čo ste urobili.

Takže teraz žijete v Austine, máte za sebou proces u GMC a obrovský tlak médií. Zaujímalo by ma, či by ste mohli povedať našim divákom, čomu sa venujete teraz?

Robíte nejaký výskum? Máte rozpísané nejaké knihy? Aké budú vaše ďalšie kroky?

DW: Mám teraz príležitosť zverejniť svoj príbeh, takže je tu kniha. Píšem knihu. GMC ma obvinila z necitlivej bezohľadnosti voči trpiacim deťom, čo je nezvyčajné aj pre mňa, po tom, čo som prežil, byť obvinený z necitlivej bezohľadnosti voči deťom.

Preto som nazval knihu Callous Disregard, Necitlivá bezohľadnosť. Je v tom proste nádych irónie.

Je to o okolnostiach, ktoré obklopovali článok v časopise The Lancet a o všetkom, čo z toho vyplynulo. Je rovnako aj o tom človeku v pozadí, ktorý ma upozornil na prešľapy s MMR a o procesoch v pozadí, o ktorých som vtedy nevedel, ale pred GMC sa museli odhaliť.

Je to teda príbeh, ktorý zatiaľ nebol rozpovedaný a mal by byť. Druhá časť tej knihy, ktorú píšem práve teraz, sa zameriava najmä na zážitky z Ameriky, moju účasť na svedectve pred kongresom a podobné veci, všetky tie podvodné machinácie, ktoré sa diali v zákulisí.

Dúfame, že kniha vyjde načas pre konferenciu venujúcu sa autizmu, Autism One, koncom mája v Chicagu.

DM: Čiže očakávate, že kniha vyjde do mája tohto roku?

DW: Áno, taký je plán. Je to len, aby sa príbeh zverejnil a ukázala sa druhá strana. Keď sa ľudia chcú zapojiť do tejto diskusie, prečítajú si knihu, pochopia ju. Ak vás to nezaujíma, nečítajte ju. Len ak vás naozaj úprimne zaujíma pozadie celej záležitosti, a úloha vakcín pri tomto probléme, tak sa informujte.

DM: Momentálne stále robíte aj nejaký výskum v Austine?

DW: Áno, práve mi ponúkli miesto, kde by som mohol zjednotiť úsilie rozličných autistických združení po svete a zamerať sa na otázky, ktorými Medziagentúrna koordinačná komisia (IACC) so všetkými svojimi svojimi peniazmi a mocou opovrhuje a síce pozrieť sa priamo na vonkajšie príčiny, medzi ktoré patria samozrejme aj vakcíny.

IACC sa akosi točí okolo problému, ale slonom v miestnosti je zjavne očkovanie.

Na to sa nechcú pozrieť. Mojim cieľom je to potvrdiť, alebo vyvrátiť. Ak je v poriadku, je, ak nie, tak nie je.

My to potrebujeme vedieť. Verejnosť to musí vedieť. Lekárska verejnosť to musí vedieť, aby sme mohli robiť informované rozhodnutie a udeliť informovaný súhlas.

DM: Skvelé. Predpokladám, že v súčasnosti je ponuka na verejnú diskusie kedykoľvek a kdekoľvek pre doktora Offita stále platná. Dúfajme, že vás vezme za slovo, pretože by bolo potešením to vidieť a uisťujem vás, že ju zverejníme, pretože ani vy, ani my nemáme čo skrývať.

Myslím si, že to čoskoro urobí. Dúfajme, že ponuka stále platí a chcem sa vám veľmi pekne poďakovať za to, že ste si našli čas na tento rozhovor. Ďakujem vám za všetko, čo ste urobili, za vaše celoživotné dielo a odhodlanie pokračovať v tom, za to, že ste dosiahli zmenu za všetkých ľudí, ktorí nemajú príležitosti ani vaše schopnosti a vzdelanie, aby odhalili pravdu o tejto mimoriadne dôležitej téme.

DW: Ďakujem veľmi pekne Joe.

DM: Ďakujem.

– koniec –

Pôvodný textový prepis rozhovoru priložený k článku Why Medical Authorities Went to Such Extremes to Silence Dr. Andrew Wakefield